Je väzenie výchovný prostriedok? Alebo je len lacným ubytovaním na zimu?

Stretol som cez zimu v obchode bezdomovca. Otrhaný, neumytý, mierne zapáchajúci. Veď to poznáte. Prišiel k pokladni a povedal predavačovi: „Nezľakni sa prosím, došiel som ťa prepadnúť, ale to len na oko, nechcem nič ukradnúť, chcem aby si zavolal políciu. Zima je.“ Predavač, rovnako ako aj ja pozeral na bezdomovca ako kečup z hamburgeru, vedel čo mu má povedať a ako sa zachovať. Predavač mu nesmelo povedal, či si nechce sám zavolať políciu a pritom v rukách pod pokladňou už držal brokovnicu. Bezdomovec ustúpil do dva kroky dozadu a zdvihol ruky. „Nestrieľajte, ja nie som naozajstný zlodej, ja nikomu neublížim, je zima, nemám kde bývať, hladný som. Prežiť zimu vo väzení nie je zlá vec!“

Pozreli sme sa s predavačom vzájomne na seba. Bola to jedinečná chvíľa, nakoniec som nazbieral odvahy a spýtal som sa ho, čo ho vedie k tejto situácií, k tomuto činu?

„Viete sir, nemám prácu, nemám peniaze ani na jedlo. V meste nie je ani útulok pre bezdomovcov a ten jeden, čo je stojí 1 dolár na noc a toľko nemám. Zima je krutá. Žijem týmto spôsobom už pár rokov, vždy cez zimu niečo ukradnem a dostanem pár mesiacov väzenia. Tam prečkám zimu, je tam teplo, varia obstojne aj televízor môžem pozerať, čítať a aj umývať sa v teplej vode. Čo mi viac chýba? U Svätého brata (cirkevná organizácia – poznámka prekladateľa) varia každý deň, ale len večere aj to sa musíme zúčastniť na bohoslužbe inak nič jesť nedajú! Veď povedzte, čo mám robiť? “

„A neskúšali ste žiť slušne? Zamestnať sa, zaplatiť si lacný prenájom a nebyť bez domova?“ spýtal som sa ho.

„Jój, pane, Vám sa to dobre hovorí! Mám už 59 rokov, starého chlapa nikde nezamestnajú. Aj keď som si hľadal pred pár rokmi robou nechceli mi ju dať, kto by zamestnal bezdomovca? Vy? A keď aj dali robotu, nedokázal som pracovať. Nedalo sa to!“

„Akože nedalo, človek hladný predsa zoberie každú prácu!“

„Prácu zoberiem, ale nevydržím v nej. To sa nedá! Žijem na ulici už 24 rokov. Za mlada som dokázal prespať aj v chlade, ale čím som starší, tým mám viac chorôb, zima mi nerobí dobre.“

„Ak ti nerobí počasie dobre, je čas začať pracovať. Mne tiež nikto nič nedá zadarmo!“ pridal sa do rozhovoru aj predavač.

„Skúste 24 rokov žiť na ulici, tvoj život sa zmení. Neviem sa zobudiť na čas, neviem sa sústrediť na jednu činnosť. Keď pár dní niekde pod šéfom pracujem, začnem mať depresie. Chýba mi sloboda! Neznesiem ak ma niekto usmerňuje. Nejaký mladý zasran mi hovorí do života. Mladý človek je prispôsobivý ľahko, starší už nie..“

„A z čoho potom žiješ? Ja keby som nepracoval a nemal peniaze, tak prídem o všetko.“, začal ma tento rozhovor baviť, bolo mi ho pravdu povediac aj ľúto a nechcel som ho ešte ukončiť, tak som sa pýtal aj naďalej.

„Niečo dobrí ľudia dajú, niečo vyžobrem, sem tam jednodňová brigáda a keď je skutočne zle občas aj niečo ukradnem. Veď ľudia majú peniaze, chýbať im nebudú! Len teraz vidím to všetko zle, zima ide, do bezplatného útulku – väzenia je čas nastúpiť!“

Zamyslel som sa a napadlo mi, že nedávno som kúpil jednu starú halu. Bola len za cenu pozemku, tak som ju kúpil, že ju niekomu prenajmem a vrátia sa mi peniaze za investíciu. Mala aj pár kancelárií, bola neobývaná a hrozilo riziko, že skôr ako sa vyprace sa mi do nej nasťahujú nejakí bezdomovci. Alebo ju vypracú neželaní návštevnici aj sami. Chcel som ju vypratať a celú ju vymaľovať, ale cez zimu sa ťažko upratuje. Dostal som skvelý nápad. Ponúknem bezdomovcovi bývanie v hale – bude strážiť za bývanie. Popri tom, môže upratovať a niečo si aj zarobí, aj bude v teple, aj jedla bude mať dostatok. Tak som mu vysvetlil môj zámer. Potešil sa, dohodli sme sa, že ráno sa stretneme pred halou. Dal som mu navyše aj 20 dolárov, nech sa naje, umyje a dá trošku dokopy.

Ráno som ho čakal, ale neprišiel. Ostal som celý nahnevaný, chcel som pomôcť a takto sa na to „vydrbal“. V tom som si uvedomil, že možno sa mu niečo stalo. Možno zamrzol. Aj keď to bol pre mňa úplne cudzí človek, nebolo mi to jedno. Neviem prečo. Stavil som sa v obchode, mal som šťastie, bol tam ten istý predavač. Spýtal som sa ho, či nevidel bezdomovca, lebo neprišiel dnes ako sme sa dohodli. Či sa mu náhodou, chudákovi niečo vážne nestalo..

Len sa usmial a mávol rukou. Ešte večer vraj stihol minúť moje peniaze, kúpil si fľašu drahého alkoholu, ktorú vypil a následne rozbil okno na jednom aute. Prišli si pre neho policajti a dokonca mával s úsmevom na tvári predavačovi z odchádzajúceho policajného auta...

Čo k tomu dodať? Niekedy sa naozaj neoplatí pomáhať ľudom, ktorí o to jednoducho nestoja. Ale vôbec mi to nevadí, bola to pre mňa zase jedna škola života. Preto teraz už vždy každému hovorím, pomáhajte len tým, ktorí pomoc naozaj potrebujú!




Na záver ešte jeden dôvetok som chcel povedať. Občas sa objaví v komentároch, že môj článok pôsobí ako „hoax – mystifikácia“. Musím na to povedať, že za svoj aktívny život som prežil toho skutočne veľa, to sa ani nezdá, takže mám tisícky príbehov v mojej hlave. Patrím totiž k ľudom, ktorí pred viac ako štyridsiatimi rokmi osobne na Woodstocku s Janis Joplin bafkali cigaretky a s úsmevom na tvári verili v ideu celosvetového mieru. Zjednodušene povedané, už nie som najmladší..

POZOR: PRIDÁVANIE KOMENTÁROV JE DOČASNE DEAKTIVOVANÉ!!! Napíšte Váš príspevok a nezabudnite zadať text z obrázku. Je to ochrana pred spamom. Upozornenie: Nevhodné, vulgárne a netoleratné príspevky budú vymazané!
Názov:
Meno:
Príspevok:
Kód z obrázku:	a za kód napíšte rok nežnej revolúcie!
Pridať príspevok