Keď už ľudia pred dôchodkom chcú emigrovať kvôli práci do USA..

Keď si niekedy čítam svoje texty, prichádzam na to, že veľa krát píšem o jednej veci stále dokola. Pointa je rovnaká, len ten balast okolo je iný. Nehnevajte sa za to, tiež to nemám rád keď niekto neustále opakuje tú istú vec do kolečka ako verklík. Ale opakovanie nemusí byť zlé, ak je za tým dobrý úmysel.

Moja teta ostala žiť v Československu aj počas dôb komunizmu. Nedávno nás aj s deťmi prišla navštíviť, teda skôr deti s ňou. Chúďatko, už je tetuška celá nevládna, niet sa čomu čudovať má pekných 85 rokov. V tomto požehnanom veku prvý krát letela lietadlom, veľmi sa bála, veď nikdy nebola tak ďaleko od domova. Rozprávali sme sa celé hodiny, priam dni. Pospomínali sme staré časy, až mi to prišlo aj trošku ľúto, uvedomil som si, že vlastne už aj ja som starý človek..

Jej syn sa veľmi zaujímal o život v Amerike, na Slovensku totiž má už len pár rokov do dôchodku, ale má problém s prácou. Nikto ho nechce zamestnať. Už sú na tom až tak zle, že zvažoval, že by sa aj s manželkou a deťmi presťahoval do Ameriky, lebo vraj je to krajina snov. Tak to vraví vraj dlhodobá propaganda na Slovensku. Nadával na kapitalizmus a stále spomínal na staré dobré časy komunizmu.

S týmto postojom sa poslednú dobu stretávam často, hlavne u starších obyčajných ľudí, ktorí si zažili aj minulý režim. Naopak mladí ľudia, ktorých možno len komunizmus trošku „lizol“, na minulý režim len nadávajú, hovoria o slobode, možnostiach a peniazoch. Najviac antikomunistov je paradoxne medzi mladými ľudmi, ktorí o tomto systéme nič poriadne nevedia, lebo ho nezažili. Je mi to aj trošku ľúto, vidím v tom len propagandu médií a snívanie.

Viete, akonáhle začnem hovoriť pozitívne o podstate socializmu a Marxovi tak mi množstvo ľudí začne nadávať ako keby som bol nejaký lump. Stále dokola opakujú, že v kapitalizme kto nie je lenivý, môže sa stať bohatý a úspešný. Je na tom trochu pravdy, priznávam, ale bez kúsku šťastia a podnikateľského nadania sa určite nikto bohatým nestane. Na druhej strane ja nehľadím na svet s tým, že hľadím len na seba. Podstata kapitalizmu je hľadieť len na svoje dobro, na svoje peniaze a je úplne jedno, že Váš sused je bez práce a nemá z čoho zaplatiť napríklad účet za elektrinu. Dokonca niektorí jedinci zájdu tak ďaleko, že ma nazývajú imbecilom, lebo obhajujem niečo zlé – socializmus.

Dosť ma to hnevá, lebo ja som človek odchovaný na dravom kapitalizme, viem čo za tým stojí. Podnikám už pomaly aj štyridsať rokov, takže mne nikto nemusí hovoriť o podnikaní ani o peniazoch, už nejakých pár desiatok miliónov dolárov som za život zarobil. Nechválim sa, prosím neberte to ako chválenie. Len sa pokúšam poukázať ľudom to, že viem naozaj veľa o podnikaní a o kapitalizme a o tom povestnom americkom sne. Práve tohto dôvodu môžem velebiť socializmus, lebo na vlastnej koži viem veľa o kapitalizme a viem, že nie je to dobrý systém pre obyčajných ľudí. V kapitalizme sa vždy má dobre len hŕstka ľudí, ktorá ma peniaze. Ostatní nemajú nič, majú len svoj plat, pôžičky a dennodennú prácu. Práve títo obyčajní ľudia vytvárajú kapitál, zároveň majú najviac stresu v živote a najmenej peňazí!

Môžete si teraz povedať, že čo si vôbec otváram ústa, prečo píšem takéto príspevky, veď ja sa mám dobre, som predsa „bohatý“! No mne nie je ukradnutý život ostatných! Aj keby som rozdal všetky peniaze, čo mám moc by som ľudom nepomohol, veľmi dobre si to uvedomujem. Preto sa skôr snažím volať po zmene, bez strachu. Žiaľ, ani v kapitalizme a demokracii si nemôžte povedať, čo chcete. Skutočne! Že vraj za socializmu ste si nemohli otvoriť ústa, ale to nemôžete ani dnes. Veď to len skúste, začnite útočiť na vládu a korporácie. Daňová kontrola, otravovanie zo strany štátnej moci Vás neminie. Zametú s Vami ako zo špinavou handrou, pokiaľ nemáte dosť peňazí. Lebo peniaze sú moc. Dovolím si tvrdiť, že vďaka všetkým moderným represívnym zákonom a vláde kapitalizmu sú ľudia ešte menej slobodní ako za socializmu. A súdny argument, že neznalosť zákona neospravedlňuje, tomu len nahráva. Je toľko zákonov, že poznať ich je skoro nemožné. Možno ani neviete a porušujete zákon. Ak pôjdete s dobrým úmyslom proti neprávosti systému, môže sa Vám stať, že štát nájde nejakú nezhodu Vášho jednania voči zákonu a hneď Vás majú. Nakoniec budete umlčaný..

A porevolučný stav na Slovensku? Ako je možné, že človek po päťdesiatke sa príde pozrieť do Ameriky či tam nie je robota? Uvedomujete si, ako musí byť taký človek zúfalý doma na Slovensku, keď sa rozhodne v takom pokročilom veku odísť preč zo Slovenska? Len kvôli práci. Mladí ľudia to majú ľahké, nemajú nejaké silné záväzky, nemajú dom, môžu si zbaliť pár vecí a ísť na skusy do sveta, veď o tom je tá povestná „vyštrnganá“ demokracia a kapitalizmus. Lenže mladí ešte sú plní elánu, čo starší človek o sebe nevie povedať! Nuž mladí ľudia väčšinou myslia len na seba, nemyslia na ostatných..

Viem, že sa často opakujem, ale ľudia potrebujú sociálne istoty. Istoty, ktoré im ponúkne štát za daňové zaťaženie občanov. Nuž, málo kto si uvedomuje, že kapitalizmus je systém bez sociálnych istôt. V Amerike, keď ochoriete a nemáte zdravotné poistenie, lekár sa o Vás nepostará, nebude operovať Vás. Prípadne ak je Váš stav vážny operácia prebehne, ale naúčtujú Vám to do posledného dolára. Stanete sa nie otrokom dlhov, ale otrokom dlhu za Vašu chorobu. Mohol by som dlho rozprávať o tom ako je to žiť v štáte bez sociálnych istôt, v štáte demokratického kapitalizmu. Vo vysnívanom štáte.

Socializmus ako idea naozaj nie je zlá. Aj do praxe sa dá zaviesť. Má svoje muchy, ale dopad na obyčajného jednotlivca nie je taký drastický ako kapitalizmus – vláda malej skupiny super bohatých jedincov!




Žiaľ, Slovenský národ žil tak dlho pod útlakom, že sa do jeho mentality dostala nepriebojnosť. Slovenský občan znesie skutočne všetko, zvyšovanie daní, tvrdé zákony, neprávosť. Len ako sa hovorí: „sklopí uši a ide ďalej“. Nerieši, nebojuje, nedemonštruje a nepôjde do ulíc volať za spravodlivosť a lepší život. Možno sa bojí o svoje zamestnanie, je to možné. Samozrejme nájdu sa skupiny ľudí, ktoré pôjdu sa postaviť na námestie, ale to je nič. To je málo. Sledoval som dianie na námestiach, keď sa diali „gorilie“ demonštrácie. Zo začiatku to vyzeralo veľmi sľubne, očakával som celonárodnú vzburu. Novú nežnú revolúciu voči nespravodlivosti. Potom som to pochopil, tá hŕstka ľudí nič nezmôže, chýbala tam totiž na čele charizmatická osobnosť. Ale vždy je priestor, vždy je ešte možnosť niečo spraviť. Napríklad keď bude opäť nejaká demonštrácia, treba ísť do ulíc, netreba sa báť. Čím viac bude demonštrantov, tým viac si nikto nič nedovolí voči nim..

POZOR: PRIDÁVANIE KOMENTÁROV JE DOČASNE DEAKTIVOVANÉ!!! Napíšte Váš príspevok a nezabudnite zadať text z obrázku. Je to ochrana pred spamom. Upozornenie: Nevhodné, vulgárne a netoleratné príspevky budú vymazané!
Názov:
Meno:
Príspevok:
Kód z obrázku:	a za kód napíšte rok nežnej revolúcie!
Pridať príspevok