Ochranári prírody sú niekedy horší a hlúpejší ako extrémisti!

Nemám nič osobné proti ochranárom prírody, ani voči ich organizáciám, nespozoruje ma žiadna lobistická skupina, či chemická továreň. Avšak dnes budem písať z vlastnej skúsenosti s ochranármi z pohľadu slobody jednotlivca, zdravého rozumu a súkromného vlastníctva.

Nemusím nikomu vysvetľovať ako taký ochranár, či skôr ochranca prírody, zvierat, či práv rastlín vyzerá. Samozrejme musím mnohým vysloviť poklonu za ich činnosť, za ich ochotu chrániť prírodu a celkovo flóru i faunu. Ale z celkového hľadiska sa dnes k ochranárom hlási veľké množstvo ľudí, ktorých jednanie a zmýšľanie hraničí s neuveriteľnou hlúposťou. Na jednej strane ide o sfanatizovaných mladých ľudí, ktorých reálny pohľad je niekde mimo túto realitu. Na druhej strane je tu vedenie týchto organizácií, ktorým zas nejde o ochranu prírody, ale o zisk. Aj v ochrane prírody a zvierat sa totiž točia veľké peniaze. Každopádne táto horšia časť ochranárov píše a hovorí často o veciach, ktorým vôbec nerozumejú a bojujú za veci, ktoré sú nezlučiteľné s logikou zdravým úsudkom.

Poznáte ich, ochranárov – extrémistov. Pri ťažbe lesa sa pripútavajú k stromu, blokujú výjazd áut, zasahujú do diania výskumu a v extrémnych prípadoch vypúšťajú zvieratá z laboratórií, či chovov do voľnej prírody.

Práve s týmito ľudmi som sa viac krát stretol v oblasti konfliktu. Prvý krát to bolo za publikovanie článkov o oblasti chovu zvierat v našej zoologickej záhrade. Druhý krát mi skupina radikálnych ochranárov zvierat vstúpila v noci na pozemok a vypustila zvieratá na slobodu. Vraj nemám právo ich držať v klietkach!

Vysvetlím celú situáciu pekne po poriadku. Má to svoju dejovú líniu. Začalo sa to približne pred 20 rokmi, keď som si založil prvú súkromnú zoologickú záhradu. Oslovili ma vtedy miestne noviny a požiadali ma o rozhovor. Mal sa týkať chovu zvierat a všeobecne pohnútkam, ktoré ma viedli k založeniu zoologickej záhrady. Som otvorený človek a odpovedal som pravdivo na ich otázky. Pýtali sa ma aj na výchovné metódy skupinových hierarchických skupín zvierat, napríklad väčších primátov. Nemusím nikomu vysvetľovať, že v každej skupine vo voľnej prírode je jeden hlavný samec, ktorý riadi celú skupinu. Na riadenie používa skutočne tvrdé metódy, bitky, nebezpečné uhryznutia a niekedy dochádza až k zabitiu iného jedinca. Takto dokazuje svoju autoritu ostatným členom tlupy, je to normálna vec. K výchove väčších primátov som novinárovi vysvetlil, že občas musím aj ja použiť tvrdé metódy výchovy, hlavne keď nastane nejaký konflikt a vtedy pomôže len poriadna bitka obuškom, alebo prúd ľadovej vody, ak ide napríklad o šimpanzov, či šelmy.

To som nemal hovoriť, za krátky čas po uverejnení článku ma navštívila zvieracia polícia a ochranári, že vraj týram zvieratá, dokonca som dostal aj predvolanie na súd. Pritom som hovoril len pravdu, nič iné. Taká je jednoducho realita v prírode, tam sa v boji o pozíciu zabíja, a nejde len o jeden, dva údery obuškom ak je človek, či iný slabší jedinec v smrteľnom ohrození. Našťastie sudca mal pochopenie a vedomosti o živote zvierat, rovnako ako vedenie zvieracej polície a všetko sa vysvetlilo na odbornej úrovni. Avšak individuálny členovia, fanatici si pokoj nedali, neustále sliedili, za čo by bolo možné ma napadnúť a prikázať mi zrušiť moju zoologickú záhradu.

Časom som si na to zvykol a nevenoval som im pozornosť, i keď ich neznalosť prírody a fanatizmus mi narobil dosť problémov. Nenaťahoval som sa s nimi, nie som hádavý typ človeka, nebudem niekoho ťahať po súdoch, len preto, že má odlišný pohľad na svet.

Nuž to sa mi vypomstilo. O pár mesiacov, okolo štvrtej ráno ma zobudila policajná hliadka, že po meste behajú zvieratá z našej zoo. Ostal som neskutočne prekvapený, a utekal som rýchlo riešiť situáciu, povolal som ošetrovateľov, prišli na pomoc aj miestny hasiči. V areáli zoo sme zistili, že väčšina klietok má odlomené zámky a vypáčené dvere. Zvierat nikde, neboli ukradnuté, ale behali kade tade, celé splašené. Našťastie šelmy a veľké primáty ostali zavreté, inak to by bol len problém. Časť zvierat sa podarilo hneď spätne odchytiť, niektoré sme lovili ešte celý mesiac, časť sa už nikdy nenašla a niektoré uhynuli, či boli zrazené automobilmi. Mal som z toho neskutočný smútok, poznal som každého tvora, každý mal svoje meno.

Viete, väčšinu zvierat som mal tak, že boli postihnuté a mali nejaký fyzický defekt, ktorý ich predurčoval v prírode na istú smrť. Prípadne prišli o rodičov a boli umelo odchované na fľaške v ľudskej starostlivosti. Moja zoologická záhrada bola taká trošku smutno bizarná, väčšina tvorov v nej bolo tiež vyradených z chovov a iných zoologických záhrad, takže jeden tvor nemal nohu, druhý chvost, tretí bol slepý.. Ak sa niekto chcel zbaviť nejakého zvieratka, jednoducho nám ho priniesol a ja som sa o neho postaral. Mali sa všetci ako v bavlnke, moje chovné zariadenia boli oveľa väčšie ako bolo odporúčané, kupoval som len špičkovú stravu, granule dostávali len málokedy. Boli pre mňa moje zvieratá poslaním, nechali sa hladkať a už z diaľky ma hlasito zdravili.

Až šetrenie a záznamy z kamier ukázali, že mladí ochranári zvierat sa doslovne vlúpali na môj pozemok a vypustili zvieratá tam, kam vraj patria – na slobodu. Keď ich zadržali, stále si hovorili to isté, že vrátili slobodu zvieratám, vôbec ich nezaujímalo, že tieto tvory by v prírode zahynuli a že ja sa aj im snažím pomáhať. Tak ako sa lekári starajú o postihnutých ľudí, tak ja som sa staral o postihnuté zvieratá. Poviem to úprimne, mal som chuť každému z tých mladých extrémistov jednu plesknúť cez papuľu. A tak silno že by im stena dala druhú, možno aj tretiu. Jednoducho banda „skurvená“. V konečnom dôsledku nešlo o to, že porušili zákon, ale o to, že ublížili hlavne zvieratám a spôsobili aj niektorým smrť. To som nedokázal prehltnúť, bolo mi tak smutno.

Keď som našiel mŕtvu, zrazenú ťavu Trishu, ktorá mala zadne nohy krivé ako paragraf, rozplakal som sa. Spomenul som si, koľko krát som ju dával na operáciu, aby mohla vôbec chodiť, ako vždy chodila za mnou, ako sme ju s manželkou doma chovali v obývačke, keď bola ešte malá a nevedela sa postaviť pre poškodenie kĺbov. Stále mi bežalo hlavou, či toto je ten ich boj za ochranu zvierat?

Jednoducho fanatizmus ich ovládol, zameriavali svoju energiu nesprávnym smerom. Ich ideou bolo bojovať voči chovom, lebo vraj kvôli súkromným zoologickým záhradám a chovom tieto chránené tvory postupne miznú v živej prírode. To, že v živej prírode už mnohé druhy pomaly vymreli, lebo ich miestny obyvatelia majú ako pochúťku, že prirodzené prostredie týchto živočíchov postupne ustupuje výrobe a osídľovaniu, to nevideli. Nechceli vidieť. Možno práve vďaka súkromným chovom sa podarí udržať genofond ich netrápilo, či skôr ani nenapadlo.




Mám odvtedy ponaučenie, že nočná strážna služba aj v malej zoo jednoducho musí byť. Mimochodom nakoniec som nedal ani na nich trestné udanie, nechcel som žiadnu finančnú náhradu. Pritom keby som bol sviňa, dokonca života by splácali. To som im nemohol urobiť, zničiť im celý život, veď život zvierat mi už nikto aj tak nemohol vrátiť. Dúfam, že ak si prečítajú mladí radikálni ochranári tento článok tak sa poučia a uvedomia si, že niekedy ich jednanie v dobrý čin môže priniesť len skazu a plač...

POZOR: PRIDÁVANIE KOMENTÁROV JE DOČASNE DEAKTIVOVANÉ!!! Napíšte Váš príspevok a nezabudnite zadať text z obrázku. Je to ochrana pred spamom. Upozornenie: Nevhodné, vulgárne a netoleratné príspevky budú vymazané!
Názov:
Meno:
Príspevok:
Kód z obrázku:	a za kód napíšte rok nežnej revolúcie!
Pridať príspevok