Velebenie len jedného systému – kapitalizmu

Občas narazím na články mladších ľudí, ktorí útočia na iný systém ako kapitalizmus. Velebia kapitalizmus a zatracujú socializmus. Ak by som bral do úvahy Slovensko, nájde sa množstvo kritikov z mladých ľudí, ktorých socializmus len trošku „lizol“. Nechcem nikoho podceňovať, ospravedlňujem sa vopred. Ale na to, aby niekto mohol porovnať napríklad socializmus a kapitalizmus, musel by zažiť plnohodnotne oba systémy. Čo tým chcem povedať? Vyžaduje to vek a životné skúsenosti. Napríklad prežiť 20 rokov v socializme a 30 rokov v kapitalizme. Len životné skúsenosti dávajú neskreslený obraz o rozdieloch systému.

Mladý človek má plné oči slobody, má vnútorné presvedčenie, že zmení svet. Má tú silu, či skôr vidinu zarobiť veľa peňazí, verí v skvelý život. Nemá strach propagovať svoje názory, má chuť sa búriť, protestovať. Lenže vekom táto vnútorná sila upadá. Príde rodina, deti.. Nad dianím vo svete si človek doma zašomre pri televízií, ale do ulíc by už nešiel protestovať. Dospelý človek má zrazu toľko práce okolo rodiny, že na iné veci už ani nemyslí a už v konečnom dôsledku príjme systém aký žije a nešpekuluje. Keď deti dospejú a človek ostane na dôchodku zase sa všetko zmení. Vidím to na sebe. Zas dostávam chuť meniť systém a zasahovať do vecí, ktoré trápia mladých ľudí. Už to ale nie je rovnaké ako za mladých časov. Zdravie už neslúži ako by malo, organizmus občas štrajkuje, pamäť občas ani za nič nechce vyhľadať niektoré slovo, ktoré popisuje nejaký predmet. Čo Vám budem hovoriť, starý človek je ako taký tĺk. V jednom je ale všetko iné. V názoroch. V mladosti som veril v revolúciu spoločnosti, hnaný hnutím hippies a dnes už viem, že to nebolo reálne. Ideály boli skvelé, ale do praxi by sa to nikdy nedalo uviesť.

Novodobí protisocialisti dávajú viacmenej za vzor USA, ako krajinu plne demokratického systému a kapitalizmu. Keby som bol mladý a plný ideálov tiež by som rozmýšľal asi podobne v dnešnej dobe. Viete, mladý človek ešte nemá starosti. Buď ho živia rodičia, alebo sa živý sám a svoje peniaze investuje do auta, dovoleniek, priateľov alebo do milenky. Je ešte na začiatku svojej produktívnej púti. Samozrejme v tomto období má dostatok peňazí na svoje potreby. Ale akonáhle prídu deti, potreba vlastného bývania, hypoték a zadlžovania všetko sa zmení. Vtedy si možno aj mladý anti-socialista povie, ako dobre by bolo, keby sa na pár rokov upísal svojmu zamestnávateľovi a dostal štátny byt. To by samu žilo! Ale nemôže to povedať otvorene, lebo už by išiel proti svojim verejne prezentovaným názorom.

Minule mi dokonca jeden mladý anti-socialista dal otázku, že ak tak veľmi zastávam sa socializmu, či by som bol ochotný zdielať svoju manželku, deti i majetky s niekym druhým, a prečo nerozdám svoje firmy chudobným. Musel som sa smiať. Potom zašiel ešte ďalej, vraj prečo by od štátu mali dostávať vymoženosti iní ľudia, na ktoré niekto musel prispieť a na ktoré niekto nemá nárok. Niekto kto málo zarobí peňazí, by nemal mať také štátne výhody ako ten, kto zarába viac a odvádza vyššie dane. Tu už som veru nevedel, či sa mám smiať, alebo plakať. Výchova v tvrdom kapitalizme totiž prináša jednu podstatnú zmenu. Každý jeden myslí len na seba a svoje výhody. Každý jeden chce byť bohatý a to tak, že by musel, čo najmenej robiť. Poviem Vám pravdu, ani som nevedel, čo mu mám odpovedať. Na každý argument útočil tým, že mám rozdať svoj majetok chudobným, keď sa zastávam socializmu, nech tak žijem a začnem od seba.

Dlho som sa pozeral do zeme, nakoniec som sa ho spýtal, či je veriaci. Odpovedal razantne. Som, verím v Boha. Položil som mu otázku ja, ak veríš v Boha, určite poznáš spojenie: „Pomáhaj blížnemu svojmu“. Nezaváhal ani sekundu a odpovedal: „Blížny je rodina. Prečo by som mal pomáhať niekomu inému, čo som socialista?“ V tom som pochopil, že hlása ideálny a myšlienky, ktorým ani sám dobre nerozumie. Pochopil som, že myslí len na seba, na svoje dobro a svoje peniaze. Ďalšia diskusia nemala zmysel. Nemal ešte dostatočne vyzreté názory. Problém je ten, že väčšina mladých ľudí u nás v Amerike rozmýšľa rovnako. Každý myslí len na seba.

Moja rodina, moje deti a vnúčatká si nežijú zle. Máme všetkého dostatok, čo ma predurčuje k tomu, že by som mal velebiť kapitalizmus, vďaka ktorému som zarobil peniaze. Ale životné skúsenosti a znalosť systému mi stále podvedome hovorí, že nie je to úplne správne. Neviem prečo mám takéto pocity, nerozumiem tomu. Mám peňazí toľko, že nemusím sa ani pohnúť a budem si žiť ako prasiatko v žite. Ale nie som spokojný, keď vidím, že iní ľudia žijú v biede. Mám jednoducho potrebu niečo s tým robiť. Podporujem (aj finančne) všetky dobré myšlienky, nápady. Chcem pomáhať, ale na druhej strane, keď si predstavím, že skoro každý človek dnes ide len po peniazoch, už nemám chuť ani pomáhať.




Mimochodom toho mladého muža, čo som spomínal, som nespomínal náhodou. Prišiel totiž s dobrým plánom ako pomôcť iným ľudom a chcel odo mňa dar pre jeho neziskovú organizáciu. Ale po vypočutí jeho názorov chmatla ma vlna nevôle, chcel peniaze na projekt z ktorého by asi najlepšie sa mal len on sám. Dar na dobrú vec, ako to on nazval, som mu nakoniec nedal. Radšej som venoval peniaze projektu na potravinovú pomoc Somálsku...

POZOR: PRIDÁVANIE KOMENTÁROV JE DOČASNE DEAKTIVOVANÉ!!! Napíšte Váš príspevok a nezabudnite zadať text z obrázku. Je to ochrana pred spamom. Upozornenie: Nevhodné, vulgárne a netoleratné príspevky budú vymazané!
Názov:
Meno:
Príspevok:
Kód z obrázku:	a za kód napíšte rok nežnej revolúcie!
Pridať príspevok