Pred troma rokmi ma navštívil jeden dlhoročný známy. Neprišiel sám, priviedol aj svojho kamaráta. Myslel som, že chce sa len porozprávať, prípadne si pozrieť naše opice. Skutočnosť bola nakoniec iná. Predstavil mi kamaráta a ten hneď mi začal hovoriť, že má výborný podnikateľský plán, ktorý ma budúcnosť a bude veľmi úspešný. Vypočul som ho. Išlo o výrobu húpačiek, preliezačiek a hračiek na detské ihriská. Mal priestor, stroje, mal technológiu, mal materiál aj vzorové hračky, ktoré vôbec nevyzerali zle. Spýtal som sa ho, že čo odo mňa potom potrebuje. Veď má všetko. Jeho odpoveď ma zaskočila, vraj potrebuje investíciu. Na rozvoj firmy! Aby mohol viac vyrábať, mať lepšie stroje, ktoré mu dokážu vyrábať za nižšiu cenu. Na začiatok potrebuje približne 50 000 dolárov. Moje vnútorné iracioná..

Pamätám si dvoch bratov, o ktorých sa hovorievalo, že dlhé roky berú heroin. Poznal som ich len z videnia. Jedného dňa ma jeden z nich oslovil, či nechcem veľké akvárium aj s rybičkami a plnou výbavou. Vraj ich otec ho chce vyhodiť a jemu je to ľúto. Ponúkol výbornú cenu. Nedalo sa ani odmietnuť takú ponuku. Za hodinu zazvonil zvonček na dome. Vyšiel som von a čo nevidím, starý vozík, na ňom akvárium veľké ako polovica obývačky. V ňom vedierko s rybičkami a rastlinkami. Vyplatil som peniaze a pomohli mi dostať to monštrum vôbec do domu. Tešil som sa, dobrému obchodu. Po čase som aj zabudol na tento úžasný obchod. Až raz som sedel s kamarátmi na pive. Klebetili sme o všetkom možnom, a jeden známi spomenul aj tých dvoch bratov, ako sa mu ich otec sťažoval, že mal akvárium za tisícky dolárov..

„To je neskutočné, takí dubáci plesniví!“ hovorím vždy, keď počujem ako sa snaží vláda zvýšiť dane pre milionárov. Nehovorím to však preto, že by som s tým nesúhlasil, hovorím to pretože občas aj používam rozum. Viete človek nemusí byť ani ekonóm, či podnikateľ aby nevedel, ako to chodí s platením daní. Skoro každý súkromný podnikateľ, či už je to remeselník, malá firma, alebo nadnárodná korporácia nechce platiť dane štátu. Veď prečo by aj mali platiť dane, ved ako sa štát pričinil k tomu, že sa im darí zarábať peniaze? Nijako! Nuž práve preto sa každý jeden snaží platiť, čo najmenej štátu. Remeselník si do účtovníctva sem tam prihodí blok z pokladne, ktorý mu priniesol kamarát, väčšie firmy si medzi sebou fakturujú neexistujúce tovary a najväčšie spoločnosti siahajú po možnostiach daňov..

Každý deň zisťujem stále viac, že ľudia nechcú počuť pravdu o tom, že žijú vo svete ilúzií. Netrápi ich, čo sa skutočne deje, rovnako ich netrápi výrazne ani všeobecná budúcnosť. Títo ľudia prijímajú informácie z televíznej obrazovky ako jedinú neomylnú pravdu a na jej základe si budujú vlastné - samozrejme neomylné názory. Keď vidia v televízií chlapíka s bradou a turbanom na hlave, už je pre nich automaticky terorista a vrah. Pritom ho vidia pár sekúnd a vôbec netušia nič o jeho živote i životnom osude. Vôbec to nemusí byť terorista, môže to byť dobrý človek, ktorému bol odobratý domov a on si chce žiť len svoj starý život, bez diktovania i podriaďovania sa. Možno ešte tento človek nie je zmanipulovaný civilizačnou mediálnou chorobou, teda vyspelou „západnou“ spoločnosťou, má svoje názor..