Rozhovor s bývalým členom Talibanu: Terorizmus je len forma protestu.

Pred rokom som prerábal jeden dom a potreboval som robotníkov na upratovanie. Kamarát mi dohodil jednu skupinku pracovitých ľudí - prisťahovalcov, ktorí sa prisťahovali do Ameriky tuším z Afganistanu. Nepamätám si už už presne odkiaľ boli, ale pracovali ako o dušu. Za pár dolárov, boli ochotní pracovať od šiestej rána do neskorého večera. A to kvalitne a bez frflania. Bol medzi nimi aj mladý, asi 35 ročný chlapík, ktorého volali Amr. Vedel celkom schopne po anglicky, tak sme sa dali do reči. Som veľmi zvedavý tvor, dokázal som počúvať jeho historky celé hodiny. Časom sme si našli k sebe cestu, občas chodil k nám s rodinou aj na návštevy.

Raz sme sedeli spolu s Amrom na terase, popíjali kávu a bavili sa o nespravodlivosti na svete. Ani neviem ako, padla téma terorizmu. Veľmi sa k tejto téme vyjadrovať nechcel, skôr len pritakával hlavou. Dokonca mal som aj pocit, že pri podobných témach, najradšej by poprel i svoj pôvod. Nečudujem sa mu, veď ľudia skoro na celom svete vďaka pár extrémistom a islamským radikálom majú veľké predsudky pred ľudmi z Afganistanu.

Veľmi rád vediem dlhé monológy, počas ktorých prezentujem svoje názory. Tak tomu bolo aj v ten deň. Zrovna sa vtedy stalo niekde nešťastie, neznámy terorista odpálil výbušninu priviazanú na bruchu v autobuse. Začal som hovoriť o tom, že nerozumiem prečo teroristi ubližujú obyčajným a nevinným ľudom. Čo oni s tým majú? Neuvedomil som si, že som sa zrazu zadíval na Amra.

„Zipperle ja za to nemôžem, darmo ma zabíjaš pohľadom.“ prehovoril.

„Jáj, to nie v zlom, to nemyslím teba!“ zasmial som sa a potľapkal ho kamarátsky po pleci.

„Vieš, ale pochop, čo iné ľudom aj ostáva, ako majú poukázať na svoje utláčanie?“

„Hádam sa ich len nechceš zastávať! Vraždia nevinných ľudí! Bezdôvodne!“ priam vyštekol som.

Na jeho tvári sa zrazu objavila výrazná žila. Nikdy som si ju nevšimol, asi ešte nikdy nemal taký silný vnútorný nepokoj pri mojej osobe. Inak si to ani vysvetliť neviem. Bolo však vidno, že sa veľmi premáha a zvažuje odpoveď. Jeho pohľad neveštil v tom okamžiku nič dobré, vyzeral ako keby ma chcel každú chvíľku prepichnúť nožom. Ak mám povedať pravdu, dokonca som sám zneistel. Pokoj mi priniesol až úsmev na jeho tvári.

„Pozri. Moja rodná krajina bola rokmi utláčaná. Najprv Rusi, neskôr Američania. Stále mal potrebu nejaký štát riešiť našu kultúru, náš systém. A vieru. Žili sme si vo svojich spoločenstvách všetko fungovalo. Zrazu sa objavil biely človek zo západu, Američan a začal nám hovoriť ako nemáme žiť. Narúšali nám náš systém, chceli zaviesť povestnú slobodnú demokraciu tam, kde sme o ňu nestáli. V každej našej rodovej komunite vládol poriadok, komunity sa navzájom rešpektovali. Američan chcel rozbiť komunitu, postupne oslabovali moc starších. To sa nepáčilo nikomu. Používali na to nečisté hry! Tak vznikla nenávisť voči Amerike. Pod záštitou oslobodenia nastal chaos. Veď preto som aj s rodinou emigroval.“

„Ale konečne ľudia u Vás budú slobodný, či nie? Západ priniesol zmenu, slobodu, aj pre ženy..“

„Slobodný! Zmenu.. Zmenu môžeš priniesť tam, kde ľudia o ňu stoja. Kde zmena prinesie úľavu. Kde zmena je vykúpením. Ale u nás to vykúpenie nebolo. Priniesla len oveľa väčšiu nenávisť. U nás ľudia nechcú žiť ako v Amerike, chcú svoj tradičný spôsob života. A ženy, slobodu pre ženy! Akú slobodu ? To je ten Váš povrchný pohľad na všetko. “

„Ženy u Vás sú ako otroci. Veď sa pozri u nás ako to funguje. Rovnoprávnosť nie len medzi národnosťami, ale aj medzi pohlaviami.“

„Tisícročia sa žena starala o domácnosť, prinášala deti. Muž zabezpečoval potravu. Naše ženy v tom žili, brali to ako samozrejmosť. Je jedna pravda, a to taká, že človek ak má celé dni prácu, tak nemá čas rozmýšľať nad hlúposťami, ako ženy západného sveta.“

„Ale Vaše ženy sú nespokojné ako žijú. Aj Vaši muži! Inak by u Vás rebeli nebojovali proti systému.“

„Bojuje menšina aj to hnaná západnou propagandou. Tvrdili nám, že sa budeme mať lepšie ak zavládne Americký systém života. Nám sa to nepáčilo, väčšine sa to nepáčilo - chceli sme aby sa nám nikto nemiešal do nášho života! Ostali sme nespokojní! Ale keď hovoríme, že sme nespokojní nikto nás nepočúva. Ak demonštrujeme, nikto tomu nevenuje pozornosť. Čo nám iné ostáva, ako máme upozorniť na tom že dajte nám pokoj a venujte sa svojej krajine a nestrkajte paprče do našej rodnej zemi? No ako? Ak by neboli teroristické útoky ani by obyčajný ľudia nevedeli ako trpíme, vďaka Vašej vláde. Čo je pre vás dobré, je pre nás zlo. Ak idete proti naším zásadám, máme pravo sa brániť. A ukázať na problém. Za našu vieru a hlavne práva sme ochotný bojovať aj zomrieť.“

„Ale ubližujete nevinným. Nemyslím teba, ale všeobecne ľudí z tvojej krajiny – teroristov!“

„Počuj, niečo ti poviem, súkromne. Pred tým ako som prišiel do Ameriky za rodinou, pomáhal som Talibanu. A som na to hrdý! Pomáhal som svojmu národu a viere! Keď k nám prišli Američania, bolo to ako invázia. Boli sme chudobní ľudia, nemali sme majetky, naším najväčším majetkom bola naša rodina a viera. Nejakí tajtrlíci sa rozhodli mi siahnuť na tie najsvätejšie veci v mojom živote. Chceli mi hovoriť ako mám žiť, ako má žiť moja rodina a v čo mám veriť. Potláčali vieru i rodinu. Prečo sa mi, teda nám, začali srať do životov? Mojou povinnosťou je brániť seba a vieru. Ty netušíš aké je to, keď ti vtrhnú pod rúškom slobody vojaci do domu, ako ti strieľajú po rodine. Ako sa ľudia bránia a príde ti o život dieťa! Tvoje dieťa. Ak mi niekto zabije dieťa a vtrhne do domu, mám právo sa brániť. Veď aj tu v Amerike si chránite svoj majetok zbraňou! A je to úplne normálne! Ale keď sa bráni niekto iný už je to zlé.“

„Musíme byť ale k sebe ľudský, aby sme spolu nažívali. Za tie útoky nemôžu Američania, ale naša vláda, armáda.“

„Nás nezaujíma čo je vláda. Prišli Američania a západní vojaci. Začali konflikt a naši ľudia sa nedajú! Vy ste začali, mi sa len bránime. A budeme sa brániť. Chránime si našu vieru! U nás najviac nenávidíme Američanov. Ale Američania si za to môžu sami! Oni sú agresori!“

„To nenávidíš aj mňa? Bol by si ma schopný zabiť, len preto, že som občan nenávideného štátu?“

„Nie teba nie. Lebo viem, že ty nesúhlasíš s tým ako nám berú našu vlasť. Ale keby si začal nenávistne útočiť na mňa. Chcel mi zobrať práva, bolo by to iné!“

„Potom prečo si sa nasťahoval do nenávidenej zeme? No , noo, nooo.“

„Mal som tu rodinu, bál som sa tam ostať! Každú chvíľu u nás niekto známy zomrel, bol zabitý lebo Američania to tak chceli. Iné ako odísť neostávalo. Na druhej strane, najlepšie sa bojuje z druhej strany, z územia nepriateľa.“

„O môj bože, Amr, ty si terorista?“

„Nie som! Neboj sa, ja len chcem žiť slobodne. Ak mi nikto nebude brať moje práva, tak nemám dôvod riešiť pomstu v mene viery. Ale keď mi niekto bude chcieť zobrať moju vieru, môj názor, moju cestu životom, budem musieť zakročiť. Budem sa len a len brániť!“

„Nehnevaj sa, ale tvoje náboženstvo hovorí o svätej vojne, proti všetkým ostatným. Toho sa bojí celý svet. Čo keď raz sa rozhodnete zničiť iné náboženstvá, celé národy, len preto, že majú inú vieru?“

„A prečo by sme to robili? Keby nás nechali žiť, tak ako chceme, bez vnucovania vášho života, nemali by sme dôvod. Ale pozri sa, kresťania odjakživa mali potrebu meniť všetko. Prišli do Ameriky a ničili domáce obyvateľstvo v mene toho Boha. Kresťania začali boje plne nenávisti a robia to celé tisícročia! Celosvetovo. Kto bol iný musel zomrieť! Teroristi zabijú množstvo nevinných ľudí ale kresťania ich pozabíjali celé milióny! To bolo v poriadku? To nikto nevidí?Aj to boli nevinní ľudia!“

„S tým musím súhlasiť, história sa oklamať nedá.“

„Veru nedá! Ale keď poviem tieto argumenty niekomu, ja budem ten najhorší. Kresťania za svoju vieru stáročia bojovali a vraždili. Ak začnem ja bojovať za svoju vieru, budem vrah a terorista. Tak kde je potom povestná spravodlivosť západu? Kde?“

„Neviem. Neviem, čo ti mám na to povedať. Pravda je niekde uprostred.“

„Svätá pravda je len jedna. Každý má tu svoju. A nikto mu ju nemôže chcieť násilne zobrať!“

„Súhlasím.“

„Vidíš, vidíš. Súhlasíš. Tak potom prečo vaša spoločnosť robí presne opak. Veď aj ty sa môžeš postaviť proti neprávu.“

„Môžem, ale ak sa dnes niekto ozve, že aj vy máte právo na vieru, bude zle. Čo keď ma obvinia, že pomáham teroristom? Nechcem problémy!“

„No a tuto to máš. Vieš, že to nie je správne, ale máš strach. Strach povedať svoj názor, v krajine slobody. A ako potom mám bojovať za svoje práva, ak už len za svoj názor budem prenasledovaný ako vrah!“

„Neviem.“

„Zase nevieš!“

„Jediné čo môžem, je napísať nejaký článok, aby aj iní ľudia vedeli, ako to vlastne je. Nič iné ja s tým nespravím. Nechcem spraviť, zo strachu.“

„Aj to stačí! Spoločnosť musí vedieť, ako sa cítime. Že nie všetko, čo je vhodné pre Váš svet, je vhodné aj pre nás. Ak nás začnú rešpektovať, nemáme potrebu ubližovať iným. Zipperle, to je nič iné - len naša obrana proti agresorom.“

„Nehnevaj sa, nie je to osobné, ale ľudia vo Vás vidia sfanatizovaných ľudí. Ktorí chcú presadiť len svoju vieru. Chcú pozabíjať všetkých okolo, to je vraj tá vaša svätá vojna.“

„Vidíš to, a naši ľudia majú rovnaký pocit, ale z Vás. Že ich chcete zničiť a odobrať im vieru. Vojenskými útokmi a nenávisťou. Kto dal iným národom právo tvrdiť, čo je správne a čo nie? Len preto, že sme menšina? Nikto, tak ži a nechaj žiť! Ak nás budú chcieť zničiť, budeme sa brániť...“

-------------------------

Rozhovor samozrejme pokračoval ešte dlhé hodiny, ale pokúsil som sa vybrať z neho aspoň časť zaujímavú pre ostatných. Záver nech si každý jeden čitateľ spraví sám. Mne osobne sa nepáčia zverstvá ani jednej, ani druhej strany. Ale nebudem sa nikoho zastávať, ja len opisujem zmýšľanie človeka z druhej strany. Možno by sa bolo dobré zamyslieť sám nad sebou, či nie je lepší život bez vojny a násilia. Násilie tvorí totiž len ďalšie násilie. A vždy to tak bolo a žiaľ aj bude.

Na záver ešte jednu pikošku. Známy, ktorý má dosť dobré spojenie na vládu mi raz hovoril, ako nemenovanému predstaviteľovi vlády hovorili jeho poradcovia pred pripravovaným mierovým útokom na nejakú krajinu, že obyvatelia demonštrujú a nesúhlasia s použitím vojenskej sily. On sa len zamračil a povedal: „Ja rozhodujem o útoku, nie ľudia!“. Čo k tomu dodať? Asi nič! Potom sa nečudujme, že máme vojny...

POZOR: PRIDÁVANIE KOMENTÁROV JE DOČASNE DEAKTIVOVANÉ!!! Napíšte Váš príspevok a nezabudnite zadať text z obrázku. Je to ochrana pred spamom. Upozornenie: Nevhodné, vulgárne a netoleratné príspevky budú vymazané!
Názov:
Meno:
Príspevok:
Kód z obrázku:	a za kód napíšte rok nežnej revolúcie!
Pridať príspevok