Boj s terorizmom je jeden veľký výsmech!

Na začiatku leta sme si chceli spraviť krátku rodinnú dovolenku v národnom parku. Nechcelo sa mi ísť autom stovky míľ s vnúčatami, rozhodnutie nakoniec padlo na let lietadlom. Taký bežný komerčný let, žiadne súkromné lietadlo, také veci jednoducho neuznávam. Manželka mi už roky hovorí, či si nekúpime malé lietadlo, nestojí to až toľko peňazí, ale nevidím v tom zmysel, načo mi bude nejaká oštara ktorú využijeme dva krát do roka. Osobne nemám rád lietadlá, radšej cestujem autom a loďou.

Nuž tak sa aj stalo, v deň letu sme prišli ako celá rodina na letisko, pristavili sa ku kontrolnému terminálu. Stálo, či skôr postávalo tam pár ľudí, tvárili sa nezaujate a pri tom si nás premeriavali od hlavy po päty. Nevenoval som tomu pozornosť, som zvyknutý, že pre množstvo ľudí som ako nejaký asociálny zjav. Všade totiž chodím oblečený tak ako sa dobre cítim, teda v montérkach, na nohách kožená obuv s oceľovými špicmi a samozrejme nesmie chýbať westernový klobúk. K tomu bujná šedivá brada až po hruď veľa dôveryhodnosti nepridáva. Moje spoločenské postavenie skôr evokuje nosenie obleku s cylindrom, ale montérky si vyzliekam len keď idem na pohreb. Jednoducho netrápia ma umelo vytvorené spoločenské obmedzenia v oblasti obliekania i módy a už vôbec ma netrápi, čo si myslí niekto iný.

Ale vrátim sa zas k letisku a terminálu. Je tam taký detektor kovov s röntgenom, pred ktorým musíte si vybrať z vreciek všetky kovové veci, ak nejaké máte. Tak som aj ja vybral kľúče a prešiel som detektorom, v tom sa ozvalo sa trúbenie. Obsluha sa ma slušne spýtala, či nemám nejaké kovové predmety, spomenul som si na topánky, tak som si ich vyzul a priložil som aj opasok. Opäť sa ozvalo trúbenie, tento krát prišiel aj ku mne aj iný pán a niečo pozeral na monitore, ťukal na klávesnici. Potom ma pekne oslovil a poprosil, či sa nepozriem do vreciek, veď možno mi tak ostala železná skrutka. Nezabudol pri tom žartovať o detektore, občas sa takto zblázni a potom zdržuje. Pripadal mi veľmi dobrosrdečne, tak som si aj ja zažartoval, že či náhodou si ma náhodou detektor nezmýlil s teroristom, ako v tom vtipe. (Poznámka prekladateľa: Ako odhalí Americký policajt teroristu? Podľa dlhej brady.)

Ešte som ani nedohovoril poriadne vetu a už okolo mňa stáli piati chlapi a kázali mi ísť do bočnej miestnosti. Zatvorili sa dvere a tam ma doslovne „jebli“ o stenu, zase som vulgárny, ale inak sa to povedať ani nedá, to opretie bolo veľmi vzdialené od slova „oprieť“. Dvaja mi držali ruky zdvihnuté nad hlavou a ten milý dobrosrdečný pán od detektoru vykrikoval: „Za pásom to má, za pásom to má“. Čo môžem mať za pásom, preletelo mi hlavou. Veď tam mám len zásobu tabaku, zippo zapaľovač, kresadlo, nožík, univerzálne náradie s metrom, kompas a balíček liekov s malou fľaškou na vodu – na zapitie liekov. Jednoducho vždy so sebou nosím takú malú chlapskú výbavu, človek nikdy nevie, čo sa mu môže zísť. Ale čo tam tí stvárali, nechcite ani vedieť. Opatrne vyložili všetko na stôl, ani sa nespýtali, čo na čo slúži a už volali odborníkov na výbušniny. Tvárili sa ako keby nikdy nevideli kompas, pýtali sa, vraj či to náhodou nie je odpaľovacie zariadenie, lebo to má ručičku, ručne tepaná nádoba na vodu im pripomínala tekutú výbušninu a zapaľovač i nôž to je jednoznačný dôkaz mojej teroristickej misie.

Uvedomil som si svoju chybu, že takéto veci po novom asi do lietadla nepatria, doba sa zmenila a sprísnili sa pravidlá. Očakával som trošku pochopenia, mohli brať trošku ohľadu, nie som predsa najmladší a žijem stále v takej staršej dobe mentálnej. Nikto ale nepočúval moje slová. Dorazil protiteroristický oddiel, skúmali všetko čo som mal na sebe a skupinka vyšetrovateľov sa ma pýtala na tie najhlúpejšie otázky, napríklad prečo nosím bradu a odkiaľ mám tých 4000 dolárov v peňaženke. Po celých piatich hodinách zistili, že nie som terorista a to až na základe databáz o mojej osobe. Potom sa len ospravedlňoval vedúci zásahu, že nemohli tušiť kto som, hlavne ak som mal pri sebe pochybné veci.

Osobne sa mi nezdá tento postup ako ten pravý spôsob boja proti terorizmu. Dávno neplatí, že potenciálny terorista má dlhú bradu a odlišné oblečenie, skôr naopak, pokúša sa zapadnúť do davu. Ale toto si ešte patriční ľudia nestihli uvedomiť. Viete, bojujeme s následkami namiesto riešenia príčiny. O tom je celý boj s terorizmom! Je to, ako keď Vás tlačí topánka, lebo v nej mate kameň. Namiesto toho aby ste si ho vybrali z topánky a odstránili príčinu problému, tak si len natierate nohu masťou proti bolesti.




Nebolo by lepšie zabezpečiť, aby nevznikali nespokojní ľudia – teroristi? Odstrániť príčinu nespokojnosti. Stačilo by len málo, prestať chcieť zmeniť celý svet, jednoducho nechať niektoré krajiny si žiť vlastným životom. Nech je ich mentalita akákoľvek, od nášho zmýšľania na míle vzdialená, je to ich spôsob života. Na jednej strane sa neustále dúchajú ohne vedúce k nenávisti a na druhej strane sa tieto vzniknuté ohne snažíme hasiť. Nejde mi o to, že sa ku mne správali ako k nebezpečnej osobe na letisku, o to vôbec nejde, nechcem sa sťažovať. Chcem poukázať len na to, že sa zbytočne míňajú peniaze štátu a nemá to žiadny význam. Nie je to riešenie, je to len náplasť na vzniknutý problém a to si treba konečne uvedomiť..

POZOR: PRIDÁVANIE KOMENTÁROV JE DOČASNE DEAKTIVOVANÉ!!! Napíšte Váš príspevok a nezabudnite zadať text z obrázku. Je to ochrana pred spamom. Upozornenie: Nevhodné, vulgárne a netoleratné príspevky budú vymazané!
Názov:
Meno:
Príspevok:
Kód z obrázku:	a za kód napíšte rok nežnej revolúcie!
Pridať príspevok