Ako som sa dostal do problémov s gangstermi v Mexiku..

Človek v živote stretne rôznych ľudí. Malých, veľkých, guľatých, hlúpych, namyslených, plešatých, či vlasatých a tiež gangstrov. Práve tých z poslednej kategórie som našťastie nestretol veľa, teda až do nedávna.

Manželke pomáha s upratovaním už celé roky gazdiná, neskutočne milá staršia osôbka, ktorá pochádza z Mexika. Neberieme ju ako pracovníčku, stala sa viac menej členom domácnosti, preto býva aj s manželom v jednej z hosťovských bytov u nás v dome. Vždy cez leto si berie dovolenku a chodí pozrieť dcéru do rodnej krajiny, do Mexika. Nie je to od nás príliš ďaleko, tak vždy ich veľmi rád odveziem a zároveň si spravím nákupy. Ani tento rok to nebolo inak, až na maličký detail.

K tomu aby vznikol problém stačí len málo. Vchádzal som do malého areálu, kde sídli pár klasických obchodíkov a keďže vchod bol určený len pre jedno vozidlo, zvýšil som opatrnosť. V okamžiku, keď som sa nachádzal už s polovicou automobilu vo vchode vyštartovalo oproti mne veľké naleštené auto rýchlosťou pretekára a skoro do mňa narazilo. Automaticky som si poklepal po čele a ukázal som druhému vodičovi gestom, že či je normálny. Ďalej som to neriešil, zaparkoval som auto. V tom som len počul zmes španielčiny a angličtiny ako niekto po mne kričí a nadáva mi do všetkých možných „kokotov sveta“ a vyhráža sa. Zvedavo som sa otočil a už som si len uvedomil, že ležím na zemi a v chrbte cítim rastúcu bolesť.

Dvaja výrastkovia do mňa kopali a tretí zatiaľ rozbíjal môjho Hummera voľajakou palicou. Neskutočne som sa nahneval, chcel som vyskočiť a potrhať tých „vyjebancov“ v rukách na kúsky, ale moje telo nereagovalo a pud sebazáchovy fungoval excelentne. Fyzické útoky prestali, ale vyhrážanie slovné pokračovalo. Vnímal som zdesený celé okolie, zbehlo sa tam množstvo ľudí, všetci sa len pozerali, nikto nezasiahol. Potom výrastkovia nasadli do auta a odišli ako by sa nič nestalo. Avšak môj mozog volal po pomste, rozmýšľal som koho zavolám, ako ich dám dobiť, či ešte lepšie rovno vystrieľať ako škodnú zver. Ľudia ktorí dovtedy sa len prizerali mi pomohli vstať, nejaká pani z obchodu priniesla lekárničku a zastavovala mi krvácanie z nosa. Hneď som sa pýtal, kto to bol, vraj ľudia ktorí robia pre miestneho drogového dílera. Vraj mám to nechať tak, lebo mohlo to skončiť aj horšie. Videl som ako sa tí ľudia boja, ako majú rešpekt pred miestnym gangom.

Ale ja nie, nahnevaný ako medveď grizly už som volal políciu. Toto ja len tak nenechám! Nebudem sa podriaďovať nejakým mladým hajzlom, čo sa stavajú do pozície vládcov sveta. Polícia aj prišla, aj mi ihneď naznačila, že nemám to ďalej riešiť, a už vôbec netreba podávať sťažnosť. Oni si to vraj s nimi vyriešia. Z dychu bolo cítiť, že policajt dnes začal deň s pár pohárikmi rumu. Ale ja som policajtovi hneď odpovedal, že ja na podaní sťažnosti trvám a trvám na tom aby takýto ľudia skončili vo väzení na dlhé roky. Policajt mykol plecom a začal sa na niečom dohadovať s kolegom a telefonovať niekomu. Za ten čas obhliadal som poškodené auto a spamätával sa so šoku.

Zrazu pristúpil ku mne jeden z policajtov a začal mi dávať pokutu, že podľa svedkov, som vraj zaútočil ja na miestneho podnikateľa a on sa len musel brániť i nakoniec pred mojou agresivitou utiecť. A naozaj aj pár ľudí začalo tvrdiť, že ja som bol útočník! Neveril som vlastným ušiam, tak toto je tá „neskorumpovaná“ Mexická polícia. Ešte som stihol zavolať kamarátovi, podnikateľovi z Mexika, čo ovláda väčšinu trhu s látkami, či mi nevie pomôcť a už ma aj brali na výsluch k ním na strážnicu, samozrejme s putami na rukách, veď som nebezpečný agresor, Američan, čo si dovolil otvoriť ústa.

Celých päť hodín na mňa blikali so stolnou lampičkou, ako v nejakom zlom kriminálnom filme, vyhrážali sa, alebo sa hrali na kamarátov, že nech len im podpíšem papier a oni ma pustia. Lebo vraj ak nepodpíšem, tak sa mi môže stať niečo zlé a oni ma nebudú môcť ochrániť. Pýtali sa aj na peniaze, vraj keď im nejaké dám, môžu mi dokonca znížiť trest! Rozprávali samé hlúposti až som bol sám celý dopletený, čo sa vôbec stalo a nestalo, už som si nebol istý ani sám sebou. Moje utrpenie ukončil až šéf miestnej strážnice, ktorý prišiel a povedal, že je to v poriadku a že môžem ísť k nemu do kancelárie. Tváril sa milo, ponúkal mi cigaru, žartoval a pokúšal sa celú túto udalosť pretočiť na jedno veľké nedorozumenie. Opakoval dookola, že nech sa nehnevám, že jednoducho mal som zlý deň a objavil som sa v zlom čase na zlom mieste.

Nechal som to tak. Avšak ak mám byť úprimný, prvé dni som chcel pomstu, kul som plány ako zaplatím kľudne aj milión dolárov a dám ich dobiť ako psov. Všetkých! Aj policajtov, aby vedeli, čo sa patrí a čo nie, so mnou sa predsa nikto nebude zahrávať. Samozrejme potom ma to prešlo a sám seba som považoval za hlupáka, viete občas mám také to klasické chlapské zmýšľanie, ktoré viac ovláda testosterón ako zdravý úsudok. Ale priznám si to.




Nakoniec som sa dozvedel od toho známeho, ktorému som volal, že mal som v celku šťastie, že to takto dopadlo. Mohol som skončiť s guľkou v hlave a ešte by to bola aj moja chyba. Naznačiť gangstrovi v Mexiku, že nie je normálny väčšinou značí rozsudok smrti. Našťastie sa za mňa zaručil, nakoľko poznal miestneho bossa tak vybavil aj zmenu pohľadu polície na mňa. Dobre čítate, on nekontaktoval nikoho na vyššom policajnom poste, on sa bavil s bossom, ten rozhoduje o postupe polície. Vážení čitatelia, poviem Vám, že toto je taká korupcia polície o ktorej sa nikomu ani nesníva. Občas si sám pre seba veru pomyslím, že nech je systém USA hocijako zlý, stále je to lepšie ako inde..

POZOR: PRIDÁVANIE KOMENTÁROV JE DOČASNE DEAKTIVOVANÉ!!! Napíšte Váš príspevok a nezabudnite zadať text z obrázku. Je to ochrana pred spamom. Upozornenie: Nevhodné, vulgárne a netoleratné príspevky budú vymazané!
Názov:
Meno:
Príspevok:
Kód z obrázku:	a za kód napíšte rok nežnej revolúcie!
Pridať príspevok