Držte hubu a krok, inak si na Vás tajná služba posvieti!

Pod pojmom neprispôsobivý občan sa zvyčajne vynorí v predstave bezdomovec, či človek žijúci životom, ktorý sa ani nedá nazvať inak ako necivilizovaný. Avšak neprispôsobivý občan môže byť kľudne hocikto, kto sa odmieta podvoliť konvenciám vlády a komerčnej spoločnosti - názorovo obmedzeného stáda žijúceho v ilúzií mediálno sociálneho otroctva. Neprispôsobivý je nakoniec aj ten, kto sa odmieta prispôsobiť tomu, čo väčšina berie ako jedinú vhodnú cestu života a myslenia. Hovoríme vtedy o názorovom neprispôsobení.

Zo životnej skúsenosti mnohých veľmi dobre viem, že najideálnejšie je žiť život davu a nepokúšať sa vyjadrovať k nespravodlivosti, či dokonca sa pokúšať niečo proti nespravodlivosti robiť. Je to totiž istá záhuba, v spoločenskom aj ekonomickom duchu. Poznám ľudí, ktorí sa rozhodli v mladšom veku, že zmenia svet, teda aspoň ten najbližší v ktorom žili a stále žijú. Dnes si už len hovoria, akí boli naivní, ako im mladícky entuziasmus zatemnil mozog, ako verili v to, že stačí len chcieť dobro pre každého a všetko sa na dobré obráti!

V každom takom mladom uvedomelom človeku je kus revolucionára, ktorý verí tomu, že ľudia by sa nemali báť svojej vlády, ale práve vláda by sa mala báť ľudí. Takýto človek, či skôr ľudia ak vidia neprávosť, sú ochotní bojovať za spravodlivosť a veľké zmeny, majú potrebu zosadiť tých zatuchnutých politikov, ktorí len hrabú peniaze pre seba i svojich sponzorov a obyčajný ľudia sú im niekde u zadnej časti tela. Dokonca sú schopní zobrať motyky, krompáče i palice a vtrhnúť do senátu a povyhadzovať skorumpovaných politikov von z okien. Samozrejme dobre vedia, že násilím by nič nevyriešilo, tak sa pokúšajú aspoň písať a organizovať demonštrácie, ale žiaľ to nevedia, že ich snahy sú vopred zmarené. Aj keď ich pohnútky sú postavené na reálnych, priam spravodlivých základoch, nič nezmôžu. Vláda má totiž neuveriteľnú moc a má policajné zložky rozmanitých oddelení.

Títo ľudia, ktorí chceli zmeniť štát však skôr, či neskôr pochopia, že ich snahy sú zbytočné. V mladosti totiž nemajú až tak, čo stratiť. Ale keď sa zapoja do systému, majú majetok, firmu, rodinu ich pohľad na svet sa začne meniť. Už nie sú zodpovední len za seba, ale aj za svoju rodinu. Zrazu už majú iné problémy a tak každý jeden revolucionár postupne vychladne a nič sa nezmení. Stále v politike ostávajú tí vyvolení, stále bohaté korporácie a banky určujú chod štátu.

Ja viem, že moje slová pôsobia tak beznádejne a možno aj depresívne, lebo popisujú problém v spoločnosti a neponúkajú riešenia. Prepáčte mi za tieto negatívne slová, ale žiaľ taká je realita, taká je skutočnosť, tak to dnes chodí a v najbližšej dobe to iné ani nebude. Často si musím spomínať na revolúciu lásky, na Woodstock, na roky šesťdesiate. Kto to nezažil, hádam ani nedokáže si to predstaviť. Vtedy sa milióny mladých ľudí dokázali zmobilizovať a začali si hájiť svoje pohľady na svet. A ako to dopadlo? Nijako, všetci dospeli a v konečnom dôsledku je ešte horšie ako pred tým.

Len jedno sa zmenilo, dozor štátu. Už vláda vie, čo môže očakávať, už je pripravená na vrtochy mladých ľudí, čo sa rozhodnú zmeniť svet. Vie ako zasiahnuť, ako umlčať hlas ľudu. V dnešnej dobe sa pustiť do akejsi novodobej „revolúcie“, či dokonca postaviť sa do jej čela je priam spoločenská samovražda. Ani nestihnú sa poriadne zmobilizovať a už skončia revolucionári na oddelení tajnej služby, štátne zložky im nedajú slobodne dýchať a ich život sa zmení k horšiemu. Zrazu sa s nich stanú neprispôsobiví občania, odpad spoločnosti s titulom extrémista a rozvracač štátnej zvrchovanosti. A taký človek si nezaslúži podľa vlády ani slušnú prácu, a kto nemá prácu, nemá peniaze a skončí na ulici. A ani si už nádejný revolucionár neškrtne. Skončil. Rovnako ako jeho snaha zmeniť svet.

Viete, chyba nie je v týchto mladých ľudoch, čo chcú žiť v slušnom svete bez násilia a nespravodlivosti. Oni sa snažia, chcú zmeniť veci k lepšiemu. Ale sú to malé skupinky, mnoho krát nejednotné a bez podpory väčšiny. Myslím si, že chyba je vo všetkých občanoch, že sa jednoducho stali ľahostajní k životu a k svojim ideálom. Žijú si svoj život, sledujú seriály v televízií a keď vidia opäť v televízií, že niekde mladí ľudia protestujú, tak len si ponadávajú nad nespravodlivosťou, buchnú rukou po stole a otvoria si ďalšiu fľašku piva. Nepôjdu sa pridať, nepôjdu sa postaviť na námestie! Nuž nechce sa im, v podstate im ich život vyhovuje, len si to nechcú priznať. Možno je to starobou a hlavne stratou chuti už čokoľvek meniť. Jednoducho rezignovali na svoj život. Ale keby chceli, mohlo by to byť iné.




Každopádne v jednote je sila, vždy to bude tak. A zmeny k lepšiemu sa dajú dosiahnuť len spoločným snažením, na to treba pamätať. Keď nie inak, aspoň počas volieb sa treba zamerať na kandidátov, ktorí nemajú na drahé kampane, na ľudí ktorí sa rozhodli vystúpiť z davu a chcú spraviť niečo pre občanov. Nezabudnite prosím na moje slová, možno raz nastane veľká zmena a vtedy nezabudnite podporiť tých, čo chcú šťastnejší život pre všetkých, nie len pre seba a svojich sponzorov...

POZOR: PRIDÁVANIE KOMENTÁROV JE DOČASNE DEAKTIVOVANÉ!!! Napíšte Váš príspevok a nezabudnite zadať text z obrázku. Je to ochrana pred spamom. Upozornenie: Nevhodné, vulgárne a netoleratné príspevky budú vymazané!
Názov:
Meno:
Príspevok:
Kód z obrázku:	a za kód napíšte rok nežnej revolúcie!
Pridať príspevok