Základný návod na prežitie (survival) I: Ako sa zachovať v nebezpečenstve!
Hneď na úvod Vám poviem, zabudnite na všetky akčné filmy, ktoré ste videli. Boli totiž vyrábané len na efektné scény a od reality bývajú hodne vzdialené. Zabudnite na akčných hrdinov, ktorí predvádzajú tie najneuveriteľnejšie scény a ich správanie i logika je nepochopiteľná. V skutočnom nebezpečenstve sa ľudia správajú úplne odlišne. Zabudnite na všeobecné poučky ako prežiť...
Budem sa zameriavať predovšetkým na nebezpečenstvo vojny. Ostatné nebezpečenstvá, ktoré niekedy skôr hraničia s konšpiračnými teóriami sú veľmi málo pravdepodobné v tejto dobe.
Základom všetkého v nebezpečenstve je vždy sa snažiť zachovať si chladnú hlavu a nepodliehať emóciám i stresu. Od teplého miesta pri počítači sa to dobre hovorí, ja viem. Ale človek v nebezpečenstve má len jeden cieľ a to prežiť za každú cenu. Strach zo smrti núti zapnúť ochranný mechanizmus a to nie len v oblasti fyzických rezerv, ale aj v oblasti duševnej. Vo filmoch, vždy akčný hrdina sa vrhne do ohňa, či do iného nebezpečenstva aby zachránil niekoho iného. To väčšinou tak funguje len vo filmoch. Výnimku tvoria len skutočne trénovaní ľudia na stresové a rizikové situácie ako napríklad policajti, vojaci a hasiči.
Filmový tvorcovia zabúdajú na jeden fakt a to na pud sebazáchovy. Ten dokáže aj s najobetavejšieho rodiča spraviť vraha svojich detí. V okamžiku! Možno si hovoríte, že to nie je pravda. Že vy by ste jednali úplne inak, zmyslom Vášho života sú napríklad Vaše deti a pre ich záchranu by ste spravili všetko. Lenže to ste ešte nezažili takú situáciu. Verte, keby ste boli tesne pred smrťou, viseli by ste niekde pod skalou, ktorá sa na Vás postupne zosypáva a padá vám na hlavu, cítili by ste narastajúcu bolesť, tak Vaše terajšie zmýšľanie by sa hneď zmenilo. A ak by vedľa Vás sedelo Vaše dieťa a vedeli by ste, že stačí Vám len spraviť krok aby ste sa zachránili, ten krok spravíte a dieťa necháte tam. To je jednoducho naša prirodzenosť. Chrániť sám seba.
Tu však musím povedať, že existuje určitá hranica u každého človeka, kam až je schopný za ochranou toho, na čom alebo na kom mu záleží, ísť. Sú ľudia, ktorí znesú naozaj veľa. Na druhej strane sú ľudia, ktorí zo strachu o seba nedokážu robiť nič. Povedať dopredu, kto aký je sa jednoducho nedá.
Niektorí ľudia vedia veľmi dobre o čom píšem, napríklad tí, čo žijú v oblastiach s častým výskytom tornád. Na Slovensku síce tornáda nie sú, ale u nás je to v niektorých oblastiach celkom prirodzený jav. Ľudia ktorí zažili pár tornád už vedia trošku viac ako sa správať a majú skôr ochraňovať svoj majetok a rodinu.
Zažil som raz pred rokmi na vlastné oči silu tornáda. Nebolo mi všetko jedno, chcel som sa hlavne schovať, bál som sa o seba. Ale videl som aj veci, z ktorých mám dodnes zmiešané pocity. Videl som matku, ktorá utekala s dieťaťom a na ktorú letel kus strechy. Keď bol plech už pomaly pri nej, odhodila dieťa ako nejakú vec smerom k plechu a len len unikla smrti. Najprv som si myslel, že chcela zachrániť takto dieťa, dať ho do bezpečia. Až neskôr som počul jej plač ako chcela skoncovať so životom, ako zahodila svoje dieťa, lebo ju zdržovalo v behu. To nie je len jeden príklad. Ľudia utekajúci pred tornádom odkopnú iného človeka, len aby sa zachránili. Len o tom nikto nikdy nehovorí. A viete si predstaviť koľko ľudí sa počas strašného stresu a strachu pri takom tornáde pociká a pokaká? Rovnako je to v každom nebezpečenstve, ktoré môže ukončiť život človeka. Prečo to píšem? Kvôli pochopeniu podstaty!
Ľudia v krízových situáciach menia sa na svoju podstatu – na zviera hnané len základným inštinktom prežitia. A nie len v nich, ale aj v prípade nedostatku potravy. Vyhladovaný človek je v istých okamžikoch schopný zabiť a zjesť nielen svojho obľúbeného psíka ale aj svojho suseda! O podstate ľudského chápania svedčia aj experimenty z druhej svetovej vojny, kde nechali dvoch ľudí hladovať v uzavretej miestnosti s nožíkom a jedným varičom. Nemusím asi popisovať ako to skončilo, jednoduchší človek v istom okamžiku hnaný vírom halucinácií a preludov zabil a uvaril si druhého človeka. To je realita. Viete v dnešnej dobe sa takéto situácie nestávajú, veď je relatívne dostatok potravy. Ale čo sa bude diať, keď potrava nebude? Alebo jej bude nedostatok?
V dnešnej dobe operujú asi vo všetkých krajinách nejaké gangy, či mafiánske zoskupenia. Majú jednu veľkú výhodu a tou sú nelegálne zbrane. Ak nastane taká situácia, že bude málo potravín, budú prví ktorí sa vrhnú na rabovačky a zabíjanie. Pre jedlo ľudia jednoducho spravia čokoľvek. A ani bežní ľudia neostanú po zadu. Za kilo múky, Vás bez mihnutia oka zastrelia, podrežú, ubijú kameňom. Sused zabije suseda. Ak bude veľmi zle brat zabije aj brata. Na tento fakt musí byť každý dostatočne pripravený.
Základom v takýchto situáciách je nikdy nikomu neveriť. To nie je paranoja! Verili by ste vyhladovanému levovi, že Vás chce len oňuchať? Asi nie. A keď príde do tuhého stanú sa z ľudí sebecké zvery! Každý bude myslieť len na svoje prežitie. Nedôvera môže pomôcť prežiť. Rovnako pomôže prežiť, ak nebudete sám. Je dobré dať dokopy v blížiacom sa nebezpečenstve svoju rodinu, či známych, ktorým dôverujete. Vytvoríte svoju vlastnú tlupu, klan! Skupina ľudí má aj psychologický efekt na prípadného útočníka, veď už je to skupina, nie jedinec.
V krízových časoch je potrebné udržiavať si otvorenú myseľ. Ak je situácia vážna, je treba veriť v budúcnosť. Vždy je šanca na prežitie. Skúste sa opýtať niekoho, kto zažil tak povediac blízke stretnutie zo smrťou, na čo myslel a čo chcel? Skoro každý povie, že chcel len jediné – žiť! Prežiť a žiť je tá najlepšia motivácia. Ale keď začnete presviedčať sám seba, že žiť nemá zmysel, naozaj to nebude mať zmysel. Keď si poviete, ja to nezvládnem, tak ste sa vzdali, nechcete žiť a prijali ste smrť. Toto nikdy nesmiete dopustiť!
Lenže je ťažko hecovať sám seba ak nevidíte reálnu šancu na záchranu. Preto ja, vždy keď sa ma niekto spýta, čo si zbaliť do záchranného balíčka na prežitie odpoviem – vysielačku! Lebo ak budete niekde zasypaný, uväznený, či nedajbože ťažko ranení, tak práve vysielačka Vám dá iskierku nádeje, že niekto začuje Vaše volanie. Keď človek len čaká na záchranu a nemôže nič spraviť pre svoju záchranu, je bezmocný! Rieši otázky života a smrti, prežíva beznádej, depresie. Veď ani nič iné robiť nemôže. Ale keď má vysielačku, môže sa pokiaľ vysielať záchranné volanie. To je aktívna nádej!
Občas sa má pýtajú, čo robiť ak sa niekto dostane do nebezpečenstva. Moja odpoveď ich rozosmeje, lebo vždy odpovedám rovnako – nečakajte a utekajte, na hrdinské činy nie je čas! Samozrejme každá situácia vyžaduje iné riešenie. Ale ústup a taktický útek je to najlepšie, čo môžete v prvom okamžiku spraviť. Niekedy je veľmi ťažké na prvý pohľad odhadnúť nebezpečenstvo ktoré vám môže hroziť. Rozhodnutia v jednej sekunde môžu byť rovnako dobré ako aj zlé. Až keď sa situácia začne mierne stabilizovať, je dobré začať hľadať riešenie.
Popíšem to na malom príklade. Idete lesom, v ruke máte dlhú mačetu a prepadne Vás o hlavu menší muž s obyčajnou palicou. Čo spravíte? Niektoré školy sebaobrany odporúčajú využiť moment prekvapenia a zaútočiť prvý! Ale to sa im dobre hovorí v teoretickej rovine, keď nevedia akého súpera máte pred sebou. A akého skrytého za sebou. Kľudne ale môže ísť len o dobre premyslený ťah, čo keď ten malý chlapík je len návnada. Ako náhle sa po ňom rozbehnete, od zadu niekto po Vás skočí. Alebo čo keď ten muž má za chrbtom schovanú strelnú zbraň. Alebo, čo keď pred ním je vopred vykopaná jama, prikrytá lístím, do ktorej spadnete? Nie je lepšie sa otočiť a začať takticky pomaly utekať a schovávať sa za stromy. Útočník sa rozbehne za Vami a keď už sa bude blížiť prudko sa otočíte a seknete mu do hlavy, alebo kam trafíte. Možno je to zákerný plán, ale veľmi účinný. Nebojte sa toho!
Nechcem nikoho nahovárať na zlé veci, žiadne návody na vraždy!!! Ale v nebezpečenstve, ak Vám hrozí smrť je lepšie seknúť a aj viac krát a zabiť. Bez pardónu! Je to sebaobrana, v kritickom okamžiku dokonca nutná sebaobrana. Niekto môže oponovať, že si s tým môže narobiť zbytočné problémy, tak ako mi to nedávno jedna pani rozprávala. Že má strach zo zákonov a opletačiek. Ale keď pôjde do tuhého, nastane obdobie zabíjania napríklad z hladu, štátom dané zákony prestávajú existovať! Ostane len jeden zákon, kto prvý zabije, ten prežije! Predsudky a morálne vypestované zábrany idú bokom. Prežiť je cieľ, na ceste k cieľu už nezáleží..
Rozoberať chovanie jedinca pod stresom, je neuveriteľne rozsiahla téma. Dalo by sa o nej písať celé dni. Aj zaujímavé veci a fakty i nudné omáčky. Dôležité je však vedieť, čo nás môže postretnúť a ako sa vhodne zachovať. O tom aj o inom si povieme v ďalšom pokračovaní tohto článku..
PS: V texte možno nájdeš gramatické chyby, štylistické prehrešky. Ospravedlňujem sa za to! Som bežný človek a nie spisovateľ, alebo gramatický korektor. Moja slovenčina je žiaľ veľmi chabá, školy som absolvoval v štátoch, kde žijem skoro 50 rokov. Niektoré chyby vznikli aj počas prekladu do Slovenského jazyka, prižmúrte prosím jedno očko. Ďakujem!
ahoj...rada by som si precitala aj pokracovanie